Životné dielo spisovateľa Alexandra Solženicyna zhŕňa nielen zážitky jeho ôsmich rokov v sovietskych väzniciach, ale aj históriu celej spoločnosti od cára po Lenina, cez Stalina až po Chruščova v dvadsiatom storočí. Patrí medzi sto najvýznamnejších kníh 20. storočia. Pre mladšiu generáciu ide o „prahistorické“ obdobie, navyše úplne nevhodné na letné prázdniny, ale opis totalitnej spoločnosti, spoločnosti trvalého štátneho teroru, nútených prác, podozrievania, strachu, obáv, udávania, krutostí, podlizovania, pretvárky je neuveriteľný. Opis toho, čo všetko dokáže prežiť a pretrpieť človek. Organizované štátne peklo a teror pod záštitou budovania „ideálnej spoločnosti“, „ľudského neba na zemi”, v ktorom ľudský život nemá žiadnu hodnotu a kohokoľvek, skutočne kohokoľvek, možno poslať do väzenia zväčša na 10, ale aj na 25 rokov. Čítať to nie je nutné, stačí počúvať audioknihu na youtube.
Nemálo väzňov, hlavne tých politických, sa aj v týchto neľudských podmienkach snažilo zachovať svoju dôstojnosť. Po šialených podmienkach svojho zadržania, výsluchu, mučenia, aby sa priznali k tomu, čo neurobili, súdu, transportu, minima potravy, zimy, sa vzdali lpienia na svojom živote. Nepodlizovali sa, neudávali, nelhali, nemstili sa. Zostali ľuďmi. V kritických obdobiach gulagov umieralo 1 % väzňov denne. Pre väzňov bolo nutné prežiť nielen fyzicky, ale aj duchovne. Ľudia veriaci, duchovní i intelektuáli mali síce v tomto výhodu, ale o to viac boli prenasledovaní.
Jedným z hesiel oných strašných čias bolo: „Dôležitý je výsledok.“ Pre výsledok bolo častokrát obetované mnohé, niekedy úplne všetko. Nie je to pochopiteľne pravda, dôležité je „ako, s akým duchom, za akú cenu“.
Po mnohých rokoch vo väzení autor zisťuje, že cieľom človeka nie je blahobyt, ale duchovný rast, inak sa z človeka stane len „zviera na jednoduchšie prežitie“. V týchto prípadoch boli ale mučitelia na všetkých úrovniach potrestaní najviac, aniž by to vedeli, stávali sa súčasťou systému zla. Pre niektorých väzňov sa stalo realitou: radšej zomrieť ako sa ponižovať, klamať, stať sa násilníkom. Z hľadiska večnosti je ale skutočne dôležitý len výsledok, bez ohľadu na všetky prežité hrôzy, bolesti, hlad, ponižovanie, utrpenie. Vysnívané prepustenie na slobodu sa časom stáva ilúziou, pretože za múrmi väzenia čaká rovnako nesloboda, politická manipulácia, neustála kontrola života a riziko ďalšieho zatknutia. Takmer absurdné príslovie hovorí: „Sloboda kazí, nesloboda učí.“ Namiesto fascinácie zlom, fascinácia, čo všetko dokáže človek prežiť, ak musí a má motiváciu.
Jan Suchánek
