Jarom roku 1893 priniesol Jabloncu dve novinky: v rámci skromnej slávnosti bola otvorená nová okresná nemocnica, ktorá sa v tej dobe s tridsiatimi lôžkami a niekoľkými pavilónmi radila medzi najlepšie vybavené v Čechách, a mesto získalo cenný prírastok v podobe siedmich sestier boromejek, členiek kongregácie Milosrdných sestier sv. Karla Boromejského, ktoré sa v novo vybudovanej nemocnici ujali starostlivosti o pacientov a následne tu slúžili viac ako päťdesiat rokov.
Príchodu sestier boromejek do Jablonca predchádzali rokovania týkajúce sa podmienok výkonu ich služby, ktoré neskôr vyústili do uzavretia zmluvy medzi mestom a kongregáciou; každá zo sestier nemala za prácu dostávať ročne viac ako 60 korún, mala nárok na veľmi jednoduché ubytovanie, stravu a čisté prádlo. Personál ďalej pozostával z lekárov, vrátnika s ročným platom 300 korún, troch zdravotných bratov, troch mladších ošetrovateliek, dvoch slúžok a ďalších troch pomocných síl. V prvom roku fungovania prijala nemocnica už 1400 pacientov. V roku 1897 boli, okrem iného personálu, prijaté ďalšie dve boromejky. V tom istom roku získala sestra Benedicta Brinz trvalé zamestnanie ako vrchná. Stalo sa tak po tom, čo dočasná vrchná sestra s. Regina Basel na vlastnú žiadosť odišla.
Všeobecná okresná nemocnica nebola pre boromejky len pracoviskom, ale aj miestom slávenia omše svätej. Jablonecký dekan P. Gustav Kügler získal v apríli 1893 povolenie biskupskej konzistoře, aby požehnal nemocničnú kaplnku. Oltár nemal byť nijako zvlášť ťažký, a to kvôli prenosnému portatilu. Na dekanovo želanie mala v kaplnke často znieť bohoslužba slova. Omša sa slávila minimálne raz týždenne (aj počas letných prázdnin).
Záverom tohto stroho deskriptívneho článku čitateľovi určite napadne: „No a čo?“ Sestry boromejky už predsa v Jablonci nejaký čas nepôsobia… Za seba sa domnievam, že vhodným pohľadom, ktorý uľahčí pochopenie tohto textu, je vďačnosť. Vďačnosť sestrám za ich službu a obety. Čo vieme? Možno práve vďaka nim náš ustavične nervózny praprastarý otec, ktorého jeho nervózny kôň trafil zadnou nohou do tváre, odišiel na večnosť nielen opečovávane, ale aj v pokoji s Pánom.
Sabina Dočekalová
