Nie je to nič jednoduché, hoci zdanlivo samozrejmé, odpustiť niekomu, kto nám ublížil. Obete vojen, koncentračných táborov, väzníc, pozostalí príbuzní nevinne zavraždených či zabitých, obete týraní a zneužívaní všetkého druhu by mohli rozprávať. Nespravodlivo odsúdení v komunistických väzniciach pochopili, že sa nemôžu hnevať na svojich žalárnikov a sudcov, že by tým predovšetkým ublížili sami sebe. Nenávisť by ich totiž ničila zvnútra. Nemožno ale odpúšťať v mene iných obetí, bez úprimného priznania a prosby o odpustenie vinníka. Je totiž žalostné, ak obet' cíti z omluvy vinníka jeho neúprimnosť alebo vypočítavosť.
Modlíme sa v Otčenáši: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom.“ Nie len Boh nám teda odpúšťa naše viny (skoro by sa dalo povedať, že ich zabúda), ale aj my si máme navzájom odpúšťať. Ježiš na kríži svojim katom odpustil a za nich sa aj modlil: „Otče, odpusť im, nevedia, čo robia.“ Útechou nám môže byť, že väčšina ľudí neubližuje tým druhým úmyselne, teda nie s úmyslom ublížiť. Útechou je, že aj my väčšinou svojim blížnym ubližujeme neúmyselne, nevhodne vysloveným slovom, nevhodným vtipom, poznámkou, nedomysleným počínaním, opomenutím či svojou chybou. Ľudia si totiž väčšinou navzájom neurobia naschvály.
Vôľa by chcela, ale bolesť zostáva, niekedy to trvá mesiace, roky, desaťročia, celý život, kým človek odpustí nielen svojim rozumom, ale aj srdcom, úprimne. Pán Ježiš totiž povedal: „Tak bude jednať s vami aj môj nebeský Otec, ak zo srdca neodpustíte každému svojmu bratovi.“ (Mt 18,35). Neodsudzuйте, aby ste neboli súdení. Väčšinou nepoznáme skutočne najhlbšie motívy správania vinníka, jeho vnútorné nastavenie a všetky okolnosti ani okamžitú situáciu.
Odpúšťať je božské, Boh nám odpúšťa ďaleko viac. Evanjelijné podobenstvo o sluhovi, ktorému hospodár odpustil miliardy, ale ktorý nebol ochotný odpustiť sto denárov, je nám toho dôkazom (Mt 18,32–34). Za tých, ktorí nám ublížili, sa máme úprimne modliť, akokoľvek je to ťažké. Spása nášho vinníka je viac ako naša bolesť či nespravodlivosť. Aj napriek bolesti utrpenia, ktoré nám bolo spôsobené, môžeme cítiť aj smútok nad tým, že si tým vinník komplikuje alebo dokonca uzatvára cestu k večnej spáse. Najneskôr pred vstupom do neba si nakoniec budeme musieť všetci odpustiť. Aj s tými, ktorí nám ublížili, budeme snáď raz v nebi. Vyznávame predsa v Kréde: „Verím v odpustenie hriechov a spoločenstvo svätých.“
Jan Suchánek
