Kňaz frflal, že má počas vianočného oktáva ísť až na druhý koniec sveta, do Litoměric, aby tam bol povinne prítomný na zahájení jubilárneho roku, ktorého zmysel napriek pastierskym listom doteraz nerozlúštil. Frflal, ale išiel. Keď totiž pápež a biskup zavelia, je lepšie poslúchať než frflať. K ceste sa povzbudil myšlienkou na útek Svätej rodiny pred Herodesom do Egypta, čo tiež nebola výprava, na ktorú by sa niekomu chcelo. Nakoniec sa ukázalo, že to bolo vynikajúce. Ostatne, kňaz mal tak nízke očakávania, že nemohol byť prekvapený inak než milo.
Rezíduá pochybností o jubilárnom roku však zostávajú. Páter je hnidopich, a preto sa nemiestne pýta, na čo vlastne sú sväté brány, ku ktorým sa v tomto roku majú podnikať pútnické cesty. Kedysi v roku 1300 za pápeža Bonifáca VIII., ktorý vyhlásil ten úplne prvý jubilárny rok, znamenala svätá brána prístup k plnomocným odpustkom. Lenže tie je podľa súčasného cirkevného práva možné získať aj za modlitbu ruženca v kostole alebo za rozjímanie nad Písmom svätým. Vtedy v stredoveku znamenali odpustky ťažko dostupný produkt, po ktorom bola veľká dopyt, dnes je to produkt dostupný kedykoľvek a dopyt je malý.
Keď kňaz nenachádza zmysel jubilárneho roku v odpustkovaní, v čom ho má teda hľadať a čo má v tomto roku, na ktorého jedinečnú dôležitosť je zo všetkých strán upozorňovaný, vlastne robiť? V roku svätého Pavla si napríklad mohol pozorne prečítať všetky jeho listy, v roku kňazov sa mohol denne zvlášť modliť za služobníkov cirkvi. Ale ako na pravidelnej báze jubilárne jubilovať to nevie.
Nakoniec sa však rozhodol neťažkať a radšej sa premýšľať k niečomu nosnému. Napadli ho dva žiteľné podnety a je tu ochotný sa o jeden podeliť (druhý vám možno časom pošeptá z kázateľne).
Takže, jubilárne roky sa vzťahujú k starozákonnej tradícii milostivého leta, kedy – vždy raz za päťdesiat rokov – boli prepúšťaní otroci a odpúšťané dlhy. Čo teda pojmúť tento rok ako veľký vzťahový reštart? S niektorými ľuďmi sme už urobili svoju skúsenosť a zapuzdřili voči nim svoje srdce, lebo už nechceme ďalšie rany. Raz za dvadsaťpäť rokov možno stojí za to vyjsť takým oddialeným blížnym v ústrety – pravdepodobne budeme zase sklamaní, ale možno aj milo prekvapení. Dobrý Boh milosrdne aj po tisíci raz zabudne na všetko, čo sme pokazili, hneď ako k nemu zaúpime s prosbou o odpustenie. Nielenže odpustí, ale dokonca zabudne a znovu s nami obnoví svoj vzťah. Kedy jindy než tento rok ho v tom diele napodobniť? Súčasťou reštartu môže byť aj ochota zmeniť dávne pôžičky na dary. Kňaz sa pokúsi ísť príkladom a nehľadieť už nevraživo na ony hanebníky, ktorým leží na nočnom stolíku niektorá z jeho kníh.
P. Štěpán Smolen
Rezíduá pochybností o jubilárnom roku však zostávajú. Páter je hnidopich, a preto sa nemiestne pýta, na čo vlastne sú sväté brány, ku ktorým sa v tomto roku majú podnikať pútnické cesty. Kedysi v roku 1300 za pápeža Bonifáca VIII., ktorý vyhlásil ten úplne prvý jubilárny rok, znamenala svätá brána prístup k plnomocným odpustkom. Lenže tie je podľa súčasného cirkevného práva možné získať aj za modlitbu ruženca v kostole alebo za rozjímanie nad Písmom svätým. Vtedy v stredoveku znamenali odpustky ťažko dostupný produkt, po ktorom bola veľká dopyt, dnes je to produkt dostupný kedykoľvek a dopyt je malý.
Keď kňaz nenachádza zmysel jubilárneho roku v odpustkovaní, v čom ho má teda hľadať a čo má v tomto roku, na ktorého jedinečnú dôležitosť je zo všetkých strán upozorňovaný, vlastne robiť? V roku svätého Pavla si napríklad mohol pozorne prečítať všetky jeho listy, v roku kňazov sa mohol denne zvlášť modliť za služobníkov cirkvi. Ale ako na pravidelnej báze jubilárne jubilovať to nevie.
Nakoniec sa však rozhodol neťažkať a radšej sa premýšľať k niečomu nosnému. Napadli ho dva žiteľné podnety a je tu ochotný sa o jeden podeliť (druhý vám možno časom pošeptá z kázateľne).
Takže, jubilárne roky sa vzťahujú k starozákonnej tradícii milostivého leta, kedy – vždy raz za päťdesiat rokov – boli prepúšťaní otroci a odpúšťané dlhy. Čo teda pojmúť tento rok ako veľký vzťahový reštart? S niektorými ľuďmi sme už urobili svoju skúsenosť a zapuzdřili voči nim svoje srdce, lebo už nechceme ďalšie rany. Raz za dvadsaťpäť rokov možno stojí za to vyjsť takým oddialeným blížnym v ústrety – pravdepodobne budeme zase sklamaní, ale možno aj milo prekvapení. Dobrý Boh milosrdne aj po tisíci raz zabudne na všetko, čo sme pokazili, hneď ako k nemu zaúpime s prosbou o odpustenie. Nielenže odpustí, ale dokonca zabudne a znovu s nami obnoví svoj vzťah. Kedy jindy než tento rok ho v tom diele napodobniť? Súčasťou reštartu môže byť aj ochota zmeniť dávne pôžičky na dary. Kňaz sa pokúsi ísť príkladom a nehľadieť už nevraživo na ony hanebníky, ktorým leží na nočnom stolíku niektorá z jeho kníh.
P. Štěpán Smolen
